Dnes má meniny: Klement
Impulzívne nákupy v lacných reťazcoch už nie sú v móde, určujúcou sa stáva kvalita a pôvod kupovaného oblečenia. Môže byť práve jeho cena zárukou etickej výroby a dodržania dôstojných pracovných podmienok? Zistiť skutočnú cenu výrobných nákladov oblečenia je náročný proces. Aby ste si mohli kúpiť oblečenie s čistým svedomím, musíte sa podľa britského spravodajského webu The Guardian o značku, ktorú si vyberiete, zaujímať.
Aké sú skutočné náklady na mikinu od značky Zara? V apríli 2019 sa to pokúsil zistiť David Hachfeld zo švajčiarskej mimovládnej organizácie Public Eye spolu s tímom výskumníkov a kampaňou Clean Clothes. Rozhodli sa analyzovať čiernu oversized mikinu z udržateľnej kolekcie a vlajkovej lode spoločnosti Zara „Join life“ (Pripojte sa k životu), ktorá bola potlačená textom slávnej piesne Arethy Franklin: „R-E-S-P-E-C-T: Find out what it means to me.“ (Rešpekt – zisti, čo to pre mňa znamená). Bola to správna voľba, pretože pointou projektu bolo zistiť, či boli rešpektované pracovné podmienky zamestnancov zapojených do výroby odevu a koľko z priemernej maloobchodnej ceny mikiny (26,66 eur ) dostali práve oni.
Išlo o zložité zadanie. Šesť mesiacov sledovalo niekoľko ľudí materskú spoločnosť Zara, spoločnosť Inditex, prostredníctvom e-mailovej komunikácie postupne získavali obmedzené informácie. Zároveň však viedli rozhovory s desiatkami zdrojov v tureckom Izmire, kde bol odev vyrobený. Vedci sa snažili analyzovať finančné výsledky a obchodné dáta, ktoré konzultovali s odborníkmi na cenotvorbu a výrobu. Hachfeld skonštatoval, že išlo o „obrovský projekt“.
Výskum ukázal, že najväčšia časť maloobchodnej ceny mikiny – odhadovaná na 10,26 eura – putovala späť do Zary, aby pokryla obchodný priestor a mzdy zamestnancov. Ďalším najväčším podielom po DPH na úrovni 4,44 eura, bol zisk pre spoločnosť Inditex/Zara vo výške 4,20 eura. Podľa výskumu dostala textilná továreň v Izmire len 1,53 eura na zabezpečenie strihania materiálu, šitia, balenia a pripevnenia štítkov, z čoho zaplatili 1,10 eura zamestnancom za 30-minútovú prácu pri dokončovaní mikiny. Kampaň Clean Clothes zistila, že v čase vydania správy, sa hrubá hodinovú mzdu odhadovala na 6,19 eura.
Keď sa o výskum začali zaujímať médiá, Zara uviedla, že správa bola založená na mylných predpokladoch, nepresných informáciách, a že obstarávacia cena 7,76 eura bola nesprávna a pracovníkom bolo zaplatené viac, ako bola suma uvedená v správe Public Eye. Napriek tomu Zara odmietla podrobnejšie rozviesť, ktoré informácie vo výskume boli nepresné.
Je zrejmé, že zistiť skutočné výrobné náklady na odev je zložité a ide o potenciálne bezvýsledný proces, a to dokonca aj v prípade silno propagovaných „udržateľných kolekcií“ veľkých módnych značiek.
Hachfeld upozorňuje, že Zara nie je v žiadnom prípade neprehľadná. Robí viac ako iné odevné značky a má dlhodobé záväzky pracovať na dosiahnutí minimálnej mzdy. Je neuveriteľné, že len zopár maloobchodníkov zaručuje minimálne mzdy v rámci svojich rozsiahlych a zložitých dodávateľských reťazcov. Podľa neziskovej organizácie Fashion Revolution iba dve z 250 najväčších svetových módnych značiek (OVS a Patagonia) zverejňujú, koľko ich zamestnancov dostáva minimálnu mzdu – aj napriek zdrojom, ktoré robia zo zakladateľov miliardárov.
Priekopníci vo fast fashion
Forbes odhaduje, že zakladateľ Zary, Amancio Ortega, má majetok vo výške 77 miliárd dolárov a zakladateľ spoločnosti H&M, Stefan Persson, 21,3 miliardy dolárov.
V oblasti módy čísla jednoducho nedávajú zmysel. Odevy veľkých módnych reťazcov sa už desaťročia stávajú lacnejšími a lacnejšími. Podľa Gordona Renoufa, generálneho riaditeľa aplikácie na porovnávanie etiky módy Good on You, hlavným dôvodom, prečo je to tak, je, že množstvo západných značiek presunulo za posledných 40 rokov svoju výrobu do krajín s oveľa nižšími mzdovými nákladmi, slabšími zamestnaneckými odbormi, ktoré sú navyše nedbanlivé k environmentálnym predpisom. No mení sa aj naše vnímanie toho, koľko by oblečenie malo stáť a koľko ho naozaj potrebujeme.
Porovnanie s minulosťou
Napríklad v roku 1970 priemerná britská domácnosť minula 7 % svojho ročného príjmu na oblečenie. Do roku 2020 to kleslo na 5,9 %. Hoci míňame primerane, máme tendenciu vlastniť viac oblečenia. Podľa OSN priemerný spotrebiteľ nakupuje o 60 % viac kusov oblečenia (s polovičnou životnosťou) ako pred 15 rokmi. Na druhej strane je móda stále lacnejšia: super rýchle značky ako napríklad Shein (ktorá predáva topy za 1,79 eura) a Alibaba (vesty za 1,85 eura) zažívajú online rozmach, vďaka čomu v porovnaní so značkovými reťazcami pôsobia draho.
Korelácia medzi cenou a etikou je však zložitá. V konverzácii o udržateľnej móde väčšinou dominujú drahé značky: napríklad Stella McCartney, kde sveter z bavlnenej vlny stojí 1080 eur, alebo Another Tomorrow
s blúzkami v hodnote 438 eur, ktoré majú na štítku QR kód s popisom pôvodu a každej fázy výrobného procesu.
Nízka cena ešte nič neznamená
Mnohí možno ani len netušia, že značky za nízke ceny nezaručujú zamestnancom aspoň minimálnu mzdu, ani výrobu oblečenia bez použitia škodlivých materiálov pre životné prostredie. Cena odevu je často viac o ambícii a očakávaní zákazníkov ako o výrobných nákladoch. Hachfeld poukázal na to, že mikina Zara bola cenovo drahšia vo Švajčiarsku (45,90 CHF/ 42,72 EUR), kde je Zara považovaná za značku strednej triedy, než v Španielsku (25,95 eura), kde je vnímaná ako bežnejšia a dostupnejšia.
Jediný spôsob, ako zistiť, či bol odev vyrobený eticky, alebo nie, je dôkladne si prečítať podrobnosti na webovej stránke výrobcu (aj keď mnohé značky poskytujú len minimálne alebo žiadne informácie) a skontrolovať si hodnotenie na webovej stránke Good on You, ktorá hodnotí módne značky na základe ich vplyvu na planétu, ľudí a zvieratá. Renouf varuje pred tými, ktorí nejasne hovoria o tom, či sú „eko“ a „féroví“, alebo sa búria ohľadom recyklovaných materiálov bez toho, aby uvádzali detaily o materiáloch, ktoré používajú alebo o tom, či jednajú s odbormi vo svojich továrňach.
Mýtus o etike módy
Pre maloobchodníka s módou Sama Mableyho je predstava, že móda môže byť etická, iba ak je drahá, mýtus. Mabley prevádzkuje obchod s udržateľnou módou v Bristole. Považoval za hanbu, že predáva toľko etických tričiek za približne 35 eur. Hovorí, že zvyčajne sú také tričká vyrábané v menších počtoch „štýlovými nezávislými značkami, ktoré vyrábajú vzorové potlače – veľa práce je teda práve v dizajne“. Mabley sa rozhodol obrátiť tento obchodný model. Začal zvyšovať počet tričiek, aby získal väčšie zľavy od dodávateľov a vytvárať obyčajné, ekologické bavlny, eticky vyrobené v čiernej a bielej farbe za 9,36 eura. Len za mesiac propagácie na sociálnych sieťach si zaistil 4 000 objednávok.
Nákup menšieho množstva, ale zato kvalitnejšieho tovaru, vám môže celkovo ušetriť peniaze a ide aj o najčastejšiu radu, ktorú od módnych aktivistov budete počuť. „Kúpte si najlepšiu kvalitu, akú si môžete dovoliť, napríklad pri výpredajoch na konci sezóny alebo kúpou hrubého svetra uprostred leta, ktorý si oblečiete budúcu zimu,“ hovorí Hulme.
