Najväčší prezidenti USA v povojnovej dobe. Niektorí boli menší, niektorí veľkí, každý vám povie niečo iné. Ako dopadne Trump?

Veľkosť amerických prezidentov sa nedá merať na centimetre ani na dĺžku stráveného času v úrade. Je to subjektívna záležitosť občanov a spätne historikov, ktorí sa však tiež nevedia odosobniť. Sú však prezidenti – rekordmani bez ohľadu na to, ako vo svojom úrade boli alebo neboli úspešní.

Napr. súčasný, už nezvolený prezident Joe Biden, 46. v poradí prezidentskej hierarchie (demokrat), je najstarším prezidentom. Vo funkcii sa dožíva 82 rokov, čo sa nikomu ešte nepodarilo. Donald Trump (republikán) je zasa druhým prezidentom (47. v poradí), ktorý sa vrátil do úradu po nepretržitom prezidentskom období. V číselnom poradí sa zaratúva aj jeho opätovné zvolenie. Ak by ho zvolili „hneď po sebe“, získal by iba jedno poradové číslo. Ale to sa Trumpovi nepošťastilo. V Amerike tomu preto hovoria „sendvičový prezident“. Vrátil sa do Bieleho domu po predošlom neobhájení svojej pozície. To sa predtým, na konci 19. storočia, keď svetovými superveľmocami boli ešte Bolívia, Turecko, Uhorsko, Portoriko a Island, pričom USA sa zatiaľ nestali superveľmocou, ušlo iba Groverovi Clevelandovi (demokrat). Preto mu v číslovaní prezidentstva tiež rátajú dve poradia.

Rekordmanov v Bielom dome je viac

Theodore Roosevelt (republikán) ostáva najmladším prezidentom v dejinách USA, ibaže ho inštalovali na post prezidenta po zavraždení McKinleyho automaticky, to znamená bez volieb, takže platí až poradová číslovka dvadsaťšesť po jeho riadnom zvolení. Zvoleným najmladším prezidentom v dejinách tohto mladého štátu tak zostáva jeho 35. prezident J. F. Kennedy (43 rokov). Ak Donald Trump neodíde, neodstúpi alebo ho nezabijú, stane sa najstarším slúžiacim prezidentom on. Našli by sme aj iných pánov Bieleho domu, ktorí držia nejaké rekordy, ale chcem sa sústrediť na tých, ktorých médiá označujú ako „najväčších“, s tým, že prívlastok „najväčší“ je veľmi osobný pojem.

Z povojnových (po druhej svetovej vojne) prezidentov si už ako bežní konzumenti svetového politického diania môžeme poskladať do súvislosti ich činnosť a vývoj. Mnohí americkí prezidenti zažiarili (však boli zvolení) a rýchlo zhasli. Traja však budú žiariť v učebniciach dejepisu, ak ich nejaká ďalšia totalita nevymaže. Veď my, vyučení historici, sme ideologickí prostitúti. Tie staršie ročníky všetkých univerzít v bývalom komunistickom Československu skladali aj skúšku zo štátneho náboženstva – istého marxizmu-leninizmu – a tvárili sa, že odpovede na kladené otázky myslia smrteľne vážne.

Teraz ide do tuhého: Vzťah amerických prezidentov k arabsko-izraelskému konfliku

Arabsko-izraelský konflikt, ktorý nás popri tom rusko-ukrajinskom momentálne zamestnáva najviac, sa odráža vo všetkých rukopisoch amerických prezidentov od prvej polovičky 20. storočia. Každý z nich sa usiloval tento problém vyriešiť a každý po svojom. Niektorí, menovite Dwight Eisenhower, Richard Nixon, Jimmy Carter, Gerald Ford a Barack Obama) sa obrátili k antisionizmu a s mierom na Strednom východe „pohoreli“. Boli však aj iní.

Harry Truman (1945 – 1953) nechal Izrael, hoci v jeho zmrzačenej podobe, uznať ako židovský nezávislý štát hneď v prvý deň jeho vyhlásenia 14. mája 1948. A tiež vytvoril rýchlostný diplomatický rekord v uznaní tejto krajiny.

Franklin Delano Roosevelt (FDR), demokrat, hoci sa konca vojny nedožil, sa do arabsko-židovského konfliktu zapojil ešte pred koncom vojny. FDR mal vo svojich štyroch volebných obdobiach (dvadsiaty druhý dodatok k Ústave obmedzujúci úrad iba na dve funkčné obdobia zaviedli v USA až po jeho smrti) mal iné problémy, riešil sociálno-ekonomickú krízu. Jeho zápis do izraelských dejín je však nezabudnuteľný. Už v roku 1956 vyšla kniha Roberta Rosena, dnes už moderne upravená v spolupráci autorov Richard Breitman a Allan Lichtman, pod názvom „Ako zachránil Židov“ (Saving the Jews).

FDR podľa autorov podporoval počas druhej svetovej vojny sionistické organizácie v USA aj po celom svete a dodávkami zbraní Britom v Severnej Afrike zabránil Nemcom dobyť Palestínu a dokonať tam „konečné riešenie“.

O sionizme Johna Fitzgeralda Kennedyho (demokrat) nie je potrebné sa rozpisovať. Bol to on, kto Golde Meierovej, izraelskej predsedníčke vlády, sľúbil jej krajine neobmedzenú podporu. Jeho brata Roberta F. Kennedyho a nádejného kandidáta na prezidenta v roku 1968 zastrelil príslušník palestínskeho štátu (Jordánsko) preto, že v televízii sľúbil dodávanie zbraní na obranu Izraela.

O sionizme Ronalda Reagana (v poradí 40. prezidenta) nikdy nepanovali žiadne pochybnosti. Sám sa k sionizmu hrdo hlásil. Jeho prioritou bolo víťazstvo v súboji dvoch superveľmocí a porážka (bol to jeho slogan) „ríše zla“. Izrael ako demokracia mu v tom na arabskom Strednom východe, kde Sovietsky zväz striedavo mocensky ovládal a opäť strácal Egypt, Irak, Líbyu, Alžírsko, Sýriu a pchal sa ďalej, mu v tom pomáhal. A Ronald Reagan, ktorého si ľahko pomýlite s kovbojom Johnom Waynom, zvíťazil.

Ako to bude s Donaldom Trumpom, to môžeme len hádať. Ale Izraelčania mu, na rozdiel od Ukrajincov, trochu veria.

Autor je bezpečnostný analytik.