Podivná hra Ameriky. Dovolí Ukrajincom zaútočiť až na Moskvu?

1000 ostrých dní bojov na Ukrajine. To sa dá vyrátať presne na deň, keď ruské ozbrojené sily prekročili hranice východnej a severnej Ukrajiny. Vojna, hoci by sme ju mali začať rátať od prepadnutia poloostrova Krym v roku 2014, trvá nielen tisíc dní. Medzitým sa „ruskí vojaci na dovolenke“ zapojili do občianskej vojny na východnej Ukrajine a spáchali tam neskutočné množstvo krutostí, krádeží, znásilnení a iných nechutností. A to na ruskojazyčnom obyvateľstve, ktoré prišli údajne ochrániť. Až potom prešlo k expanzívnej legende o potrebe „debanderizácie“ a „denacifikácie“, a ešte „vdobávok“ Rusko nakoniec vyrukovalo so zákazom vstupu zvrchovanej Ukrajinskej republiky do NATO.

Ale nijaké pomyselné „Medzinárodné psychiatrické fórum“, ako viem, nezbavilo Ukrajinu svojprávnosti a táto krajina bude o svojej príslušnosti k medzinárodným organizáciám rozhodovať sama, bez moskovského komanda. Pamätám sa, že ruskí propagandistiskí papagájovia (na spôsob kremeľského prostitučného hovorcu D. Peskova) kedysi argumentovalo na medzinárodných fórach proti vstupu Slovenska do NATO rovnako: Rusko je v ohrození… Rozumej, už nemôže členskú krajinu NATO prepadnúť len tak bez mušketierov kopajúcich ich do zadku.

Paradox: Hitler bojoval za mier, Stalin tiež. Putin a terajší premiérsky slovenský pudlík Kremľa majú plné ústa mieru a vyhrážajú sa treťou svetovou vojnou, ak sa Ukrajina nevzdá

Ukrajina sa bráni. Denne na ňu dopadajú drony a rakety, jej mestá sú ničené, obyvateľstvo je masakrované, deti im zavliekajú do Ruska, aby ich odnaučili tej poukrajinčenej „hatlanine“ a ovládali jediný panský jazyk, od ktorého sa začali odkláňať a mali tú drzosť prikláňať sa k jazyku Ševčenka.

Vzdor ukrajinskej armády vojde do dejín. Ukrajinci si nehodlajú vziať svoju kultúru, svoje dejiny ako niekdajší „Malorusi“, ale ani svoj jazyk a svoju samostatnú etnickú integritu a už vôbec nie svoje územie. Platia za obranu svojej krajiny od Donbasu po Ľvov krvou, zbombardovanými mestami a zabitými i zmrzačenými civilmi a vojakmi. A teraz na nich nasadili ešte „aziatské hordy“ zo Severnej Kórey, ale tie vojnu neukončia. Táto vojna môže skončiť len rozhodnutím agresora odísť z uchváteného teritória do hraníc svojej neudržateľnej ríše, návratom ukradnutých území obeti a zaplatením odškodného. A tie čiastky budú rekordné.

Škoda, že pri svojom oslavovanom predstavení úradujúceho slovenského premiéra v štátnej ruskej televízii nenapadlo takú myšlienku vysloviť. A že toto je podmienka pre nastolenie mieru a ukončenia „vzájomného zabíjania sa Slovanov“ (nepovedal Rusov a Ukrajincov). Aspoň neviem o tom, že by Ukrajinci okupovali pätinu Ruska a kvôli nim tam „dochádza“ k „zabíjaniu Slovanov Slovanmi“.

Taktické rakety ATACSM a americká polovičatosť

Svetové médiá zaplavili informácie o povolení doslujúceho amerického prezidenta J. Bidena o láskavom povolení používať zbrane dlhého doletu na ruskom území. Ak obídeme otázku, že toto rozhodnutie mal urobiť už dávno, zastavme sa nad klasifikáciami doletu rakiet. ATACMS (Army Technical Missile System) majú vo svojej technickej rovine krátky dolet – do 300 kilometrov, aj keď iné parametre (závisí od typu) uvádzajú do 1000 kilometrov. To by z Charkova na Moskvu už stačilo a mier by bol vyrokovateľný, nebojovalo by sa iba na jednu bránu. To by bolo fér. Podľa amerického označenia už z roku 1962 ide o balistické rakety s konvenčnou náplňou.

Rakety dlhého doletu majú už aj označenie stredný dolet (1000 – 3000) kilometrov, medzitým už máme aj rakety vyššieho stredného doletu IRBM (Inter-range ballistic missile), dolet 3000 – 5500 kilometrov a všetkému kraľujú interkontinentálne balistické rakety ešte nad tento dolet. Vývoj ide rýchlo, takže sa Rusku ako svetovej jadrovej a raketovej veľmoci číslo jedna možno podarí zničiť aj svoj Lunochod na Mesiaci, ktorý mu tam ako nepoužiteľný šrot robí iba hanbu.

Polovičatosť USA spočíva v tom, že používania svojich rakiet – údajne dlhého doletu – , ako píšu svetové médiá, obmedzili na Kurskú oblasť a do hĺbky 300 kilometrov. Tak aspoň uvádzajú The New York Times a jeho plagiátori na celom svete. Biely dom k tomuto povoleniu nijaké oficiálne vyhlásenie nevydal. Ak ale denne umierajú ľudia v Kyjeve, prečo by nemali umierať aj v Moskve? To by sa možno bežný „Moskvič“ (to nemyslím auto, ale obyvateľa Moskvy) zamyslel nad tým, do akého svinčíku ich Putinova vládnuca garnitúra dostala.

Autor je bezpečnostný analytik.