V Gruzínsku sa ruský neokolonializmus udržal. Protesty proti manipulácii volieb sú od počiatku bez šancí

Vlastne by si Európska únia mohla vydýchnuť. Sen o vstupe Gruzínska do Únie je v troskách. Vo voľbách zvíťazila politická formácie Gruzínsky sen, lenže táto strana neuprednostňuje európsky sen, ale poslušnosť k tradičným pánom, či už to boli Arabi, Turci, Rusi alebo nakrátko Briti.

Pánom Gruzínska sa po terajších voľbách v roku 2024 stalo Rusko a je úplne jedno, či strana Gruzínsky sen získala 54 % hlasov voličov, alebo trebárs len štyri. Rusko to tam nateraz drží pevne v rukách. Krajina je o niečo väčšia ako Slovensko, obyvateľov má asi o polovičku menej už aj preto, že podobne ako na Slovensku veľké percento ľudí z krajiny uteká. Samozrejme, že do Ruska, ale to berme ako nevydarený vtip. Gruzínci totiž utekajú pred Rusmi.

Geopoliticky galiba, hospodársky pre mnohých možno úľava

Ak by zvíťazila opozícia, Gruzínsko by zrejme trvalo na svojom práve „európskeho sna“, geograficky sa predsa nachádza na tej náležitej časti tohto kontinentu a vyskytuje sa tak v Európe. Medzinárodné organizácie síce hromžia, Rada Európy protestuje, Európsky parlament má problémy s uznaním týchto parlamentných volieb, medzinárodní pozorovatelia zo smiešnej organizácie OBSE hovoria o volebnom podvode, ale realita je tvrdý povrch: Rusko ostalo v Tbilisi pánom. Veľa občanov EÚ si ale vydýchlo: to sme mali mať ďalšieho „darmožráča“ ako ďalší chomút zavesený na krk? Ďalšie multimiliardy eur z najrôznejších fondov nalievané do jednej postsovietskej krajiny. Do priestoru poznačeného pyramidálnou korupciou, ktorú poznáme z komunistických čias.

Pre geostrategicky a geopoliticky orientovanú organizáciu ako NATO môže byť víťazstvo proruskej strany v Gruzínsku nepríjemné a prekvapivé. Gruzínci boli v zostave sovietskych socialistických republík tým článkom „zväzu“, kde Rusom a ruštine pšenica nekvitla. Francúzska autorka Hélène Carrère d’Encausse s podozrivým rodným prímením Zourabišvilová (dcéra gruzínskych emigrantov) spísala množstvo úžasných odborných kníh a už v roku 1978 (dávno pred Gorbačovom!) predpovedala rozpad Sovietskeho zväzu. „Gorbi“ po začatí perestrojky nemusel nič zachraňovať. Nebolo čo. V jednej svojej knižke (ďakujem Štátnej vedeckej knižnici v Brne, že jej cenzori sa tvárili, že po francúzsky nevedia) považovala Zourabišvilová Gruzíncov za najviac protiruský národ v rámci sojuza. Pobaltské štáty alebo Kazachstan (o Ukrajine ani nehovoriac) Rusi jazykovo v rámci „industrializácie“ ovládli svojím vrchnostenským jazykom. Gruzínsko nie a Hélène Carrère (zomrela vlani, 2023) štatisticky uvádza, prečo sa práve Gruzínsku rodení Rusi alebo „ruskojazyčníci“ vyhýbajú najviac zo všetkých sovietskych
republík. Nútili ich učiť sa po gruzínsky a používať písmo, pre ktoré je aj sústava čínskych znakov pre azbukára prechádzkou ružovým sadom. Dnes ruštinu v gruzínskej legislatíve vyobcovali ako štátny jazyk. Už je iba „regionálny“, ale so staršou generáciou sa v ňom stále bez problémov dohovoríte.

Osobná poznámka: Kedykoľvek som nejakého Gruzínca vo svete stretol, bol politicky jednoznačne „protiruský“. Každý z nich je si vedomý toho, že Rusko okupuje Abcházsko a Južné Osetsko, kde opraty v rukách drží ruská armáda a vládnu tam polovojenské milície, kvitne tam zločin a korupcia. A že Gruzínsko zažilo v novodobých dejinách Gruzínska po páde cárskej ríše len krátku epizódku nezávislosti. Voľby síce vyhrali menševici (81 % hlasov), ale s voľbami si boľševici ťažkú hlavu nikdy nerobili. Obvinili Gruzíncov, že sú „protiruskí“ (označiť ich za „banderovcov“ vtedy ešte nebolo vtipné) a ruská, vtedy už „červená“ armáda Gruzínsko v roku 1921 obsadila.

Ale k tej osobnej poznámke: Tbilisi (asi tak 2 – 3-krát ľudnatejšie mesto ako Bratislava) má krásne okolie, ktorému dominujú pahorky s prvými kresťanskými chrámami na svete vôbec. Rád pri nich vysedával aj maďarsko-americký mecenáš George Soros (Soros György). Raz, keď som nemal v Tbilisi (bol som tam vyhľadávať študentov práve pre „Šorošovu“ univerzitu) cez víkend nič na práci, ponúkli mi hostitelia výlet. Okamžite som vyjadril želenie vidieť Gori. Len bezradne ukázali na pahorky okolo Tbilisi. Tam? Nie, ja chcem v Gori, vetím (predložky „na“, „do“, „k“ hrajú v gruzínskej ruštine malý význam), do rodiska Josifa Vissarionoviča Stalina.

Bol to deň, keď sa v Gruzínsku konajú sobáše (majú štyri etapy, je to ešte väčší horor ako na Slovensku). No a polovička gruzínskych párikov sa vydávala ku kostolíčkom v horách okolo Tbilisi, druhá polovička do Gori. Gruzínci sú hrdí na to, že ich človek dokázal zraziť na kolená a ponížiť taký veľkopanský a koloniálny národ, akým sú Rusi. V októbrových voľbách, nech už ich Moskva akokoľvek zmanipulovala, sa im to nepodarilo. Ďalšieho Vikinga, Nemca, Tatára alebo hrdloreza z Kaukazu už samotní Rusi na tróne nechcú, to už radšej domáceho „slavjana“, ktorý vie hrať na balalajku a tancuje na „kazáčka“. A vodku pije s mierou, aj to iba pri televíziou prenášanom ľadovom hokeji v zápase s Američanmi alebo Čechmi.

228