Sociálne služby na Slovensku: Sivá zóna biznisu s najzraniteľnejšími?

V poslednej dobe sa objavili viaceré články o fyzickom násilí medzi klientmi v domovoch sociálnych služieb, o škandáloch a diskusiách týkajúcich sa nielen profesionality kontrolórov ministerstva práce, ale aj svedectiev šokujúcich prípadov, ako je priväzovanie seniorov o posteľ a obmedzovanie slobodného pohybu bez zákonneho rámca. Biznis s dôchodcami je na Slovensku určite veľkou témou, pred ktorou si netreba zatvárať oči.

Medializované prípady a doterajšie zistenia nútia človeka zamyslieť sa nad stavom sociálnych služieb na Slovensku. Predbežne možno povedať, že sa tu stretávame s podobnými problémami, ako to nedávno zdokladoval generálny prokurátor Žilinka v prípade reedukačných centier. Spoločné znaky sú zarážajúce: osoby na okraji spoločenského záujmu, dlhodobo nedostatočná štátna kontrola a znepokojivé zásahy do ľudských práv bez reálnych následkov v prípadoch porušenia zákona. Nebezpečnejšie ako tona dynamitu sú však práve dva rozdiely:

Domovy sociálnych služieb sú miestami, kde väčšina klientov prežíva svoje posledné roky. Táto zraniteľná skupina nedostane možnosť svedčiť o podmienkach, v ktorých žili po opustení zariadenia, ako tomu bolo v prípade reedukačných centier. Počas života v zariadení sú vo vzťahu závislosti od prevádzkovateľa. Iné miesto len tak nedostanú. To, že ste tam viac-menej dobrovoľne, je znakom, že nemáte veľmi na výber.

Tým druhým sú peniaze. A nie je ich až tak málo, ako sa to notoricky deklaruje. Zaujímavé sú predovšetkým tie „mimorozpočtové“, ktoré tečú zo zdravotných poisťovní za priamo u poskytovateľa vykonávané úkony.

Poddimenzovaná štátna kontrola a známy nedostatok zdrojov viedli k situácii, kedy sa problémy v oblasti sociálnych služieb dlhodobo prehliadali. Systém kontroly zo strany inšpekcie v sociálnych veciach Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je nielen nedostatočný, ale predovšetkým neefektívny. Hlásenia o závažných nedostatkoch či porušovaní ľudských práv sa jednoducho časom stratia v hlbokom byrokratickom mori.

Kombinácia lokálnej politiky, peňazí a nezáujmu

Centrá sociálnych služieb fungujú v priestore, ktorý sa na prvý pohľad javí ako formálne striktne regulovaný, no v praxi je to sivá zóna, kde sa stretávajú prísne právne rámce s politickou praxou na úrovni zatuchnutých samospráv. Zariadenia môžu čerpať aj značné finančné prostriedky zo zdravotných poisťovní za ošetrovateľské úkony, ktoré tvoria takzvané mimorozpočtové zdroje. Sme však na Slovenku. Preto pridajte k v periférii točiacim sa miliónom nedostatočnú a netransparentú kontrolu, lokálne politické biznis siete a verejný nezáujem. Vzniká dokonalá búrka, v ktorej nebude vždy starostlivosť na prvom mieste, ale ani na druhom alebo treťom. Môže takéto nastavenie viesť k prípadom obety ľudských životov na oltár ziskov? Naše zistenia naznačujú, že odpoveď na predchádzajúcu otázku znie: Áno, môže.

Problém porušovania ľudských práv

Problematika násilia a porušovania ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb nie je len kaviarenskou témou a akademickou otázkou. Odhaduje sa, že približne 10 – 30 % osôb starších ako 65 rokov trpí nejakou formou demencie, pričom tento podiel výrazne narastá u starších ľudí. U seniorov nad 85 rokov má byť výskyt demencie až okolo 40 %. S narastajúcim vekom dožitia sa jedná o časovanú bombu. Spoliehať sa iba na výrazný pokrok v medicíne, to je ako spoliehať sa na výhru v lotérii. Toto sa matematicky dotkne v zásade každého, kto žije v nejakej forme rodiny. Preto by bolo dobré, keby sme sa k ľudom s neurodegeneratívnym ochorením nesprávali ako k dobytku. Priväzovanie seniorov k posteliam, nedostatočná lekárska starostlivosť alebo obmedzenie osobnej slobody sú reálnymi problémami, ktoré boli odhalené nielen médiami, ale aj jednotlivými kontrolnými orgánmi. Otázkou však ostáva, ako je možné, že sa tieto situácie opakujú a pretrvávajú?

V prípade centier sociálnych služieb sa objavujú príbehy o násilí medzi klientmi, neadekvátnom zaobchádzaní a nedostatočnej odbornej starostlivosti. Zariadenia pre seniorov obvykle fungujú s minimálnym personálnym obsadením. To vedie následne k vyhoreniu personálu, ale aj k tomu, že sa nevyhnutne znižuje kvalita starostlivosti, čím sa prehlbuje pocit odcudzenia a beznádeje u klientov. Personál z toho doslova šalie. Od slova šalieť – ráno ideš do práce v zariadení, kde niečo vidíš, zažiješ a vieš, ako to tam dlhodobo (ne)funguje. Pár hodín neskôr po teba do tej práce príde sanitka a odvezie ťa na psychiatriu.

Potreba zásadnej zmeny

Je nevyhnutné, aby sme ako spoločnosť dotlačili štátne orgány k zlepšeniu kontroly nad zariadeniami sociálnych služieb. Politici musia prestať otvárať ústa na tlačovkách, pokiaľ si pred týmto problémom zatvárajú oči.

Tento šedý biznis sa bude brániť, preto ak máte s touto témou skúsenosť, alebo máte k tejto téme akékoľvek ďalšie informácie, podklady, posielajte ich na: investigativa24dnes@protonmail.com. Informácie budú považované za poskytnuté anonymne.

Autor: Peter Nôta, investigatívny novinár

1 022