Francúzsko stráca svoj revolučný lesk. Jeho úradujúci prezident je lišiak a dobre vie, kde nájsť v demokracii trhliny

Francúzsky prezident Macron je politikom, ktorý spoločnosť rozdeľuje, a tak to má v správnej demokracii byť. Niektorí sú za, iní proti. Ale zmieria sa s výsledkom, ktorý bude platiť do ďalšieho rozhodnutia voličov? Iste, ale nie na spôsob 99, 9 %. Páni, to boli šťastné zajtrajšky. V škole nám vedeckí komunisti vysvetľovali, že to je organizovaná jednota názorov. No „kurvahošigutentag“!

Francúzska revolúcia bez akéhokoľvek „ale“

Francúzsko ako kolíska toho, čo nazývame demokracia, je pre nás symbolickým vzorom. Bola to jej revolúcia, ktorá dala dôstojnosť každému „humanoidovi“ (opiciam vtedy ešte nie). T. G. Masaryk bilancoval zúrivé diskusie o francúzskej revolúcii poznámkou, že asi tak každý týždeň vyšla vo Francúzsku jedna kniha o tejto dejinnej udalosti. Pomer „za“ a „proti“ bol podľa neho tak jedna ku jednej. No ale francúzština bola jazykom, v ktorom podaktorí z nás vtedy ešte dychtivo čítali, dnes túto bohumilú činnosť radšej vykonávame vo vietnamčine, tá sa tiež píše v latinskej litere.

Šachy a realita vo Francúzsku

Prezident Macron sa však s demokraciou hrá ako bystrý šachový hráč, až tak sa s ňou nemazná. Dnes táto poloprezidentská sekulárna republika tápe na zložitej križovatke. Absolútna väčšina (podľa posledného sčítania obyvateľstva) je „bez vyznania“. Ku kresťanstvu sa formálne (väčšmi asi iba tradične) hlási 38 percent občanov. K islamu ako svojej náboženskej a kultúrnej identite zatiaľ desať percent všetkých opýtaných. Lenže to sa neráta. „Neobčanov“, teda tých neregistrovaných obyvateľov, je zrejme neúrekom. Niet sa načim znepokojovať, Emmanuel Macron je politik, preto aj pragmatik. Ideálna vízia politika ako filozofujúceho šéfa exekutívy je najčiernejším zo všetkých apokalýps pre ľudsvto. A Macron je príliš múdry na to, aby sa nechal označovať ako filozofof. Tento status prenechá možno niekomu, koho si najme, aby zaňho spáchal „pamäti“ (po slovensky memoáre).

Šachové ťahy francúzskeho prezidenta nie sú nepredvídateľné. Prehral parlamentné voľby a teoreticky by sa k válovu moci mali dostať „ľavičiari“ (komunisti, protiimperialisti, kapitalisti, náckovia and company). Ale nebudeme tu predsa analyzovať teórie akéhosi rakúskeho Karla Raimunda Poppera.

Ad osobne: Kedysi som sa v US štáte Kansas zúčastnil na neformálnej diskusii, pri ktorej sa rumunský účastník (generál) opýtal hostiteľa – vojaka-, či je demokrat. Ako takmer každý vysoký dôstojník v US Army odpovedal, že nie je demokrat, ale republikán. Rumunský generál sa hlboko zamyslel a odvetil: „Ja som zažil „Čaueska“ a preto som demokrat.“ Nejaké otázky, milí čitetelia?

Podstata demokracie à la France

Vráťme sa ku koreňu veci. Emmanuel Macron a jeho spolustraníci demokratické voľby nevyhrali. Akosi, ale nie absolútne, vyhrala „ľavica“ pod skromným názvom „Nový ľudový front“ (po slovensky Nouveau Front populaire). Už samotný názov „Ľudový front“ bývalým občanom Československa spôsobuje pubertálne vyrážky na nose (vtedy Front populaire nazývali „Národný front“).

Macron sa však, ako sa na politika patrí, pohybuje na šachovej doske zdatne. So socialistami, zelenými a ochrancami vdov a sirôt, senzibilmi a revolucionármi tak nejako vybabral. Vymenoval novú vládu, ktorej nominanti v parlamentných voľbách nedostali väčšinu. Nie nadarmo sa naši novopečení právnici učia predmetu zvané „rímske právo“. V prípade krízy sa táto otrokárska demokracia dajako zasekla a udelila na „dobu určitú“ neobmedzené právomoci legálne zvoleným úradníkom. A bolo to zlé riešenie? Francúzsko sa podľa všetkého prepadá do chaosu rímskeho práva. A ja tomu chameleónskemu „frantíkovi“ Emankovi držím palce. Pre istotu na všetkých končatinách.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

644