"Niekedy nás tie najmenšie úspechy posúvajú najviac vpred," vraví úspešný someliér, ktorý obsluhoval aj princa Harryho

K vínu „pričuchol“ Peter Kecskés (39) už v detstve, keďže jeho starí rodičia vlastnili vinice. K vínu a k someliérstvu sa dostal náhodou. Usilovnou prácou a študovaním sa vypracoval na viceprezidenta Asociácie someliérov Slovenskej republiky.

Peter, ste úspešný someliér. Ako ste sa k tejto zaujímavej profesii dostali? Venoval sa niekto z vašej rodiny vínu?

Nepovažujem sa za someliéra v pravom zmysle slova. Ozajstná práca someliéra je totiž spätá priamo s reštauráciou a túto oblasť som viac-menej už opustil. Roky práce v gastronómii mi však dali veľa skúseností a veľa kamarátskych vzťahov, ktoré fungujú pracovne aj súkromne dodnes. K tejto profesii som sa dostal na strednej škole. Ako študent hotelovej akadémie som so spolužiakom v rámci stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ) vypracoval prácu na tému víno. Práca bola na svoju dobu značne rozsiahla a veľmi dobre vypracovaná. Prebojovali sme sa s ňou až na celoštátnu prehliadku, kde sme za jej obhajobu získali zvláštne ocenenie. Po tomto úspechu ma jedna pani profesorka zo školy oslovila, že či by som neskúsil someliérsku súťaž, keď už mám naštudovaných toľko informácií. Súhlasil som a už na druhej súťaži som obsadil 3. miesto. Bolo to celkom motivujúce a na ďalší rok som už obsadil 2. miesto na medzinárodnej súťaži a pokračoval na prvé pozície. V ďalších rokoch som dovedna vyhral 10 slovenských a medzinárodných súťaží, rezprezentoval som Slovensko na Majstrovstvách Európy, aj na Majstrovstvách sveta v Chile v roku 2010. V takomto rozsahu sa to doteraz nepodarilo zopakovať nikomu. Takže práca s vínom sa mi s istotou vryla do života a odvtedy je jeho súčasťou. Samozrejme tomu trocha pomohlo aj rodinné prostredie, keďže starí rodičia mali vinice a kontakt s vinohradom bol súčasťou môjho detstva.

Vinohrad bol súčasťou jeho detstva. Vinice vlastnili už jeho starí rodičia. Foto: archív PK

Pred rokmi ate v Nových Zámkoch otvorili prvý polievkový bar na Slovensku. Ako spätne vnímate tento krok?

V tom čase sa ešte tak často neskloňovalo slovné spojenie street-food a musím uznať, že trochu ten koncept aj predbehol svoju dobu. Cieľom bolo vytvoriť niečo praktické a zároveň chutné. Podobný koncept som videl v Maďarsku, a keďže polievky sú tradičnou súčasťou aj našej kuchyne, tak vznikol prvý polievkový take-away bar, kde som varil denne 5 rôznych druhov polievok a predával ich do pohárov, ktoré si ľudia nosili po celom meste. Informácia o polievkárni sa rozšírila veľmi rýchlo a do niekoľkých týždňov sme denne predávali 200 – 250 polievok, na ktoré ľudia stáli v rade a zvyčajne sa vypredali do hodiny a pold od otvorenia. Bolo to skvelé obdobie a do dnešného dňa sa ma mnohí bývalí zákazníci pri stretnutiach pýtajú, či nezačnem znova. Narodila sa mi však v tom čase dcéra a postupne som prišiel do bodu, keď som cítil, že sa treba posunúť, a tak som celý projekt predal. Po ňom prišiel nový, trocha väčší koncept a tým bol vínny bar s vinotékou, ktorý sa cez covidové obdobie preslávil tým, že fungoval ako zdieľaný coworkingový priestor pre home-office. Po 5 rokoch prevádzky som však aj tento projekt predal a teraz sa venujem výlučne šíreniu dobrého mena vinárstva Chateau Rúbaň .

Povolanie someliéra nebolo v minulosti také známe a prestížne, ako je teraz. Alebo sa mýlim?

V čase, keď som začínal so someliérstvom, tak bol tento pojem úplne neznámy. Každému bolo treba vysvetľovať, čo to vlastne je, čo ten človek robí a čomu sa venuje. Ľudia si z toho zväčša aj tak zapamätali iba skrátenú verziu, že je to niekto, kto v práci pije víno a dostáva za to ešte aj peniaze. Každopádne to však pre vzdelávanie v tejto oblasti neboli takmer žiadne zdroje. Dostupné boli len rôzne knihy, encyklopédie a všetko sme si museli vyhľadávať, prepisovať a fotiť z kníh, zákonov, vyhlášok, zahraničných časopisov. Bolo to neporovnateľné obdobie s dnešným, kde si človek vie niekoľkými klikmi na internete vyhľadať detailné informácie o čomkoľvek z akejkoľvek časti sveta.

Dnes je someliérstvo vyhľadávanou profesiou, v minulosti to však tak nebolo. Foto: archív PK

Kedy a ako ste sa dostali do vinárstva Château Rúbaň? Čo všetko tam máte na starosti?

Môj prvý kontakt s vinárstvom Château Rúbaň je tak trocha komický. Keď sa oficiálne otváralo vinárstvo, tak ma náš winemaker Laco pozval ako bývalého kolegu na otvorenie, aby som si prišiel pozrieť nové výrobné priestory a ochutnať nejaké vína. Zabudol ma však uviesť na zoznam hostí a strážna služba si poctivo plnila úlohu a nevpustila ma. Laco v ruchu medzi hosťami nedvíhal telefón, tak mi nezostávalo nič iné, len sa otočiť a ísť domov. Neskôr som sa pracovne dostal do vinárstva v roku 2017. Mojou úlohou do dnešného dňa je komunikácia a udržiavanie dobrých vzťahov s našimi partnermi, distribútormi a zákazníkmi, predaj vína týmto partnerom, degustácie a prezentácie vo vinárstve aj mimo neho po celom Slovensku. Taktiež vyhľadávanie nových predajných kanálov, cenotvorba, komunikácia so zahraničnými partnermi, obsluha nášho e-shopu a plno ďalších drobností.

Predpokladám, že váš najobľúbenejší alkoholický nápoj je víno. Pochutíte si ale aj na pive či dokonca aj na niečom tvrdšom?

Áno, víno je, samozrejme, prvou voľbou, ak treba voliť nejaký alkoholický nápoj. Je to bez debaty najkultúrnejší nápoj, ktorý spája ľudí a je súčasťou civilizovaného sveta už tisíce rokov. Pivo je u mňa skôr len také letné spestrenie, a ak má voľba padnúť na nejaký destilát, tak to bude s určitosťou nejaký ovocný destilát.

Ako vnímate mladú generáciu? Majú záujem o someliérstvo?

Tak mladú generáciu vníma tá staršia vždy kriticky. Na jednej strane tu máme veľké talenty, ktoré pracujú na sebe, na druhej strane sociálnymi sieťami vykŕmenú mládež, ktorá nemá kultúrne a spoločenské návyky, žiadny vzťah ku gastronómii, a tak ťažko od nej očakávať, že sa zanietene pustí do takto náročnej profesie, ktorá je najmä o štúdiu a dlhodobom vzdelávaní. A tým, ktorí sa predsa len rozhodli venovať vínu a someliérstvu, chýba často pokora a nepripúšťajú si kritiku a oponentúru názorov. Vo výsledku to vedie k neobjektívnosti pri posudzovaní vína a určovaní jeho kvality a v krajných prípadoch až prezentovaniu chybných a chorých vín za unikátne. Samozrejme je to potom nevedomé zavádzanie zákazníka a hanbou pre celú someliérsku obec je, ak to skúsenejší zákazník odhalí alebo na to poukáže.

Peter Kecskés pri hodnotení vzoriek vína. Foto: archív PK

Máte v rodine nejakého vášho nástupcu?

Moja 9-ročná dcéra má aktuálne v užšom výbere pre budúce profesie aj to, že by mohla byť vinárkou. 4-ročný syn si doma z hračiek nestavia domčeky, ale vinárstva, tak uvidíme, čo z toho vzíde (smiech).

Obsluhovali ste inak aj anglického princa Harryho. To sa veru nepodarí hocikomu. Ako si na toto stretnutie spomínate?

V minulosti som pracoval aj v neďalekom Hoteli Chateau Belá. Bol som tam od jeho otvorenia a neskôr aj ako Food and Beverage manager. Pár rokov po mojom odchode ma bývalí kolegovia oslovili, že majiteľka, grófka Ilona von Krockow, chystá svadbu svojej dcéry a že by sa im na svadbu zišiel niekto, kto je znalý prostredia a vie pomôcť s organizovaním čašníkov z externej catteringovej služby. Tak som súhlasil a odrazu som sa ocitol na svadbe, kde jedným z pozvaných hostí bol aj princ Harry. Bol však mimoriadne ľudský a kultivovaný, bez nejakých manierov či neštandardných požiadaviek. Podávalo sa iba miestne víno Chateau Belá a všetkým hosťom mimoriadne chutilo.

Peter Kecskés by rád odovzdal svoje vedomosti ďalšej generácii. Foto: archív PK

Ak by ste sa mali pochváliť vašim najväčším pracovným úspechom, čo by to bolo?

Medzi pracovnými úspechmi nerozlišujem. Niekedy nás tie najmenšie posúvajú najviac vpred a stávajú sa dôležitou časťou mozaiky niečoho väčšieho. Rovnako niektoré úspechy prichádzajú až po rokoch snaženia, niekedy, keď už sa danou vecou ani nezaoberáme. Každopádne, úspech je všetko to, čo sa podarí dosiahnuť po tom, ako sme si to naplánovali a urobili pre to niečo. Nie náhodné veci, ktoré sa udejú bez nejakého väčšieho pričinenia, ako v to dúfa veľa ľudí. Pre mňa je napríklad vždy úspechom aj to, ak na degustácii ľudia zažijú tzv. „wau efekt“ a odchádzajú z nej s nadšením a so zážitkom.

Čo by ste chceli ešte dosiahnuť?

Zažiť veľa skvelých ročníkov vína a mať komu odovzdať svoje skúsenosti.

489