Dnes má meniny: Katarína
„Začalo to rozkazom vzdať sa. Nemali sme na výber, potrebovali sme dostať ranených k lekárskej pomoci, zachrániť pár životov. Nechcel som, bál som sa. Podpísali sme nejaké papiere od Červeného kríža a OSN. Museli sme odovzdať zbrane, tak som tú svoju poškodil, aby rusáci nedostali nič,“ začína príbeh príslušníka elitnej jednotky ukrajinskej armády, ktorý pre redakciu 24dnes.sk prináša z Ukrajiny reportér Andrej Gmitro.
Spálil som mobil, notebook aj vojenské nášivky. Predbežná (akože oficiálna) dohoda bola o výmene po 3-4 mesiacoch zajatia a potom nás masovo vymenia. Mali sme nádeje, že budeme v „normálnom“ väzení. Spomínali sa Ženevské konvencie, ako aj to, že najprv vymenia ranených a chorých, ženy, potom vojakov a nakoniec dôstojníkov a velenie.
Následne sa však všetko zvrtlo.
Previezli nás do Oleniivky. Zaregistrovali sme sa, fotili nás nahých od hlavy po päty, brali DNA, odtlačky prstov, dokonca nám pozerali aj do … (análneho otvoru). Bolo to psychologicky náročné.
Napchali nás do barákov, na jednom poschodí nás bolo okolo 300. Bolo tu však aspoň trochu slobody, mohol si sa vystrieť, prejsť, čítať knihy. Ľudia spali na podlahe, aj vonku. Keď nás ostalo 100, bolo to akurát, no keď nás bolo cez 350, spali sme hlava na hlave. Kŕmili nás len toľko, aby sme nezomreli hladom. To však bolo ešte dobré, čo som pochopil až neskôr.
V Oleniivke boli „adekvátni“ rusáci, ale len na začiatku zajatia. Nikto nás nemlátil, nebol na nás robený nátlak, vypočúvali nás a zapisovali si detaily.
O pár mesiacov neskôr ma zobrali na druhé vypočúvanie. Z prvej som dostal ranu do hlavy. „Budeš rozprávať!“
„Však ste sa nič nepýtali!“ vravel som im, kým ma tĺkli. Takto sa začalo vypočúvanie. Najprv ma zmlátili a po bitke sa vyhrážali sexuálnym násilím (obuškom). Potom sme sa s tým rusákom začali rozprávať, dal mi cigaretu, urobili mi čaj, pozeral som naňho, že čo to ku*va bolo?! Nehovorili sme o ničom konkrétnom, len základné veci – ako som sa dostal do armády, čo mám s Azovom… Nechápem, pre toto ste ma museli mlátiť? Porozprávali sme sa, dal mi dve cigarety so sebou a tým to skončilo.
Jedného dňa prišiel chlapík, prečítal nejaké priezviská, medzi nimi aj moje. Vytiahli nás von, boli tam stolíky a obrnené vozidlo (stará Avia). Povedali, nech sa vyzlečieme, prehľadali nás, dali nám podpísať papier o tom, že vraj nám vrátili všetko, s čím sme prišli (smiech). Neboli na ňom žiadne varianty, len miesto na podpis.
Nahnali nás do veľkej garáže, bolo nás osem, bol som predposledný. Hneď ako som vošiel, počul som rany, začali nás mlátiť. Pýtali sa ma, kým som bol, vravím, že súčasť mínometnej jednotky.
– „Aký kaliber?“ Odpovedám: 120.
– 120 rán palicou!
Mali tam veľkú drevenú palicu, ktorou zajatcov bili po chrbte, nohách… Vravím si, že 120 rán neznesiem. Našťastie ich nebolo 120 a mal som nejaké lieky na žalúdok, ktoré účinkujú aj proti bolesti. Zm*di mi ich všetky vyhodili. Po bitke nás naložili do tej Avie, no nikto netušil, kam nás vezú.
Donecké SIZO (Сле́дственный изоля́тор, vyšetrovacia väzba).
Človek počúva, aké je Rusko bohaté, že majú druhú najlepšiu armádu, vymakaní haj*li… A pritom nosili naše veci. Mal som topánky zn. Lowa, tie mi zobrali a dali mi nejaké pantofle, ktoré som mal osem mesiacov, dokonca som sa v nich vrátil.
Zobrali mi osobné veci z ruksaku, dokonca aj trenírky, svine.
V druhej väznici sme si prešli „Prijomkou“ (príjem osôb). Zas nám odobrali vzorky DNA, odtlačky. Následne ma poslali do vedľajšej miestnosti, podpísal som nejaký papier, že nechcem/nemôžem byť väznený s civilmi, vyzliekli ma, prezreli, či nemám nejaké (nacistické) tetovania a potom to začalo. Odniekiaľ sa vynorila plastová tyč, taká ako na vodovod, dostal som asi 30-35 rán. Pre mňa to bolo ľahšie, nevedel som do čoho idem. Bolo to ako u zubára, tí čo boli za dverami, už tušili, čo príde.
Nejak som to vydržal, no niektorí chlapi strácali vedomie. Neskôr, v pivnici, niekto hovoril, že videl, ako niekoho umlátili k smrti. Vtedy som pochopil, že už nemáme ľudské práva.
Osem mesiacov som strávil v pivnici. Denné svetlo som nevidel vôbec. Žiarovka svietila deň aj noc, nikdy sa nevypínala. Za celý môj „pobyt“ mi dovolili umyť sa dvakrát – pred Silvestrom a pred Veľkou nocou. Nikto nebol v sprche dlhšie ako 5 minút.
Oleniivka mi v porovnaním s týmto pripadala ako pobyt vo wellnese…
Spomínal si čítanie a prechádzky, aký bol bežný deň v SIZO (sledstvennyj izoljator, analóg našej CPZ)?
V pivnici nebola sranda.
Budíček o šiestej ráno, na nohách si do desiatej večer. Sadnúť si človek mohol len keď jedol. Nohy sme mali spuchnuté ako slony.
Podľa Ženevských konvencií majú zajatci mať podmienky ako armáda, ktorá ich zajala. Z čoho sa skladal jedálniček ruskej väznice?
Nemali sme príbor, lyžičky si chlapi vyrábali z plastu, kostí, čo našli. Miesto misiek sme používali kelímky a iný plastový odpad.
Po pár mesiacoch sme dostali aspoň plastové poháre a misky.
Podávali kašu, cestoviny, také, ako keby varené na mlieku, za hrsť. Nie viac ako 5 lyžíc. Dva kúsky chleba – jeden krajec prerezaný na polovicu – a 50 ml čaju dvakrát denne.
Na obed sme mávali polievku, skôr vývar z kyslej kapusty alebo nejakú inú mútnu slabo slanú vodu.
Nedávali nám každému osobitnú porciu, dostali sme vedro s jedlom a my sme sa delili. Na osobu priemerne vychádzalo 7-8 lyžičiek polievky a 3 – 3,5 lyžice kaše.
Po mysli mi behalo len jedlo a aby nás nemlátili.
Jedol som aj kosti.
Ako sa k vám choval personál väznice?
Pár dní pred prepustením nás ešte vypočúvali, tak tradične; na hlavy nám dali vrecia, čiapky, zoradili nás k stene a začali nás biť.
Z trinástich vypočuli len piatich.
Jeden by predpokladal, že v armáde pracujú profesionáli, predsa musí mať ten ruský vyšetrovateľ niečo v hlave.
Otázky, ktoré mi dával boli úplne propagandistické p**oviny.
Rus: Nemá niekto z vašej pivnice zlato?
– A kde by sme ho vzali? Zobrali ste mi aj topánky. Kde by som ho mal?
Rus: No napríklad v pr*eli. Odkiaľ si?
– Západná Ukrajina.
Rus: Myslím si, že nemáš rád Rusov.
– To si iba myslíte – to som asi nemal hovoriť.
Trošku ma ešte mlátil, no zrazu som cítil, ako mi viaže ruky. Kľačal som na zemi a nechápal som.
Na prsty mi dal drôty a už so mnou metalo ako s lososom.
Rus: Budeš hovoriť!
– O čom?!
Rus: No spievaj, ako ste kradli, znásilňovali, priznaj sa!
– Nemyslíte vážne…
Rus: Klameš!
Ešte ma trošku zmlátili, pustili do mňa prúd a nechali ma ísť so slovami „Ešte sa uvidíme“. Prišlo mi to vtipné, lebo ja nemôžem nikam odísť.
Neveril som, že ešte existujú takí tyrani v 21. storočí. Mlátili nás a chválili sa tým medzi sebou. Zm*di si trúfali, keď sme mali zviazané ruky a vrece na hlave.
Rusi bežne robili stávky, či ten alebo onen chorý zajatec prežije. Boli aj prípady, keď niekto pýtal vodu, tak mu len ponúkli, že sa naňho vymočia. Cítil som sa ako v 14. storočí.
Je niečo špecifické, čo ti utkvelo v pamäti?
Podpisovali sme oficiálne dokumenty, no v skutočnosti podpíšete všetko, čo predložia – nemali sme veľmi na výber. Buď zo strachu, alebo pod psychickým či fyzickým nátlakom.
V SIZO nám však zobrali status zajatca a tvárili sa, že sme nejakí banditi a nie zajatci. Našim chlapcom sa snažili prišiť zločiny miestnych diletantov alebo úplne vymyslené činy.
Ani by mi nenapadlo, že sa také niečo môže diať v 21. storočí. Od začiatku zajatia sme už nepočuli nič od Červeného kríža či OSN.
Ak to chápem správne, Rusi sa snažili odobrať vám status, aby obišli práva pre vojnových zajatcov?
Áno. Môj spolubývajúci sa jeden večer vrátil z výsluchu, úprimne zmätený, lebo mu vrátili status vojaka. Mali sme nádej, že to je prvý krok k výmene.
Nemali sme ceruzky, nemohli sme mať nič. Dali sme mu len pokyny, aby sa ozval našim rodinám, keďže sme boli desať mesiacov bez kontaktu.
Ako prebiehala výmena?
Vždy, keď sa otvárajú dvere, všetci musia padnúť na zem a väčšinou sme dostali aspoň po rane. Zrazu som začul svoje meno, mal som si zobrať veci (oblečenie). Zviazali nám ruky a oči, aby sme nič nevideli. Zobrali nás do miestnosti, ktorej hovorili „Stakan“ (pohár).
Buď sme išli smerom do Ruska, na smrť alebo na výmenu, v ktorú sme veľmi neverili.
Dobré 4 hodiny nás viezli v nejakom Kamaze (nákladné auto), až na letisko. Išli sme smerom na juh, keby nás mali vymeniť, išli by sme na sever.
Leteli sme asi 2 hodiny a potom ďalšie dve hodiny autobusom.
Stáli sme na hranici. Až vtedy som pochopil, že ide o výmenu. Do autobusu nastúpili dvaja chlapi. Nemohli sme dvíhať hlavu, dostali by sme pažbou. Jeden z nich prehlásil;
„Chlapci, sláva Ukrajine!“
Neveril som, to je asi vtip.
„Zdvihnite hlavy, ideme domov!“
Keď nám dali dole masky a vyrazili sme smerom domov, pozrel som sa s úškrnom von z okna na tých rusákov s myšlienkou „A už ma viac nechytíte, zm*di!“.
Pár kilometrov za hranicou autobus zastavil, vyšli sme von, boli tam dobrovoľníci aj iní vymenení vojaci. Dostali sme balík – termohrnček s teplým čajom, nejaká tá oblátka, dve jablká a cigarety.
Tá oblátka bola božská.
Plánuješ sa vrátiť do služby?
Samozrejme. Mám im čo odplácať.
Čo by si nám Európanom odkázal?
Tí, ktorí stále sympatizujú s Ruskom, by si ho mali aspoň na tri mesiace zažiť. Nielen dovolenku v Moskve na 4 dni. Odporúčam si prenajať nejaký bytík v Rostove na mesiac a rozprávať sa s lokálnymi.
Okrem toho preverujte informácie. Musíte trochu premýšľať, propaganda je len propaganda, realita je inde. Však sa opýtajte svojich starých rodičov!
Prepísal a preložil: Andrej Gmitro
- Lietanie bolo jej snom, na svojho športového Kanárika si nasporila už v dvadsiatke. Pri pokuse obletieť svet však Amelia zmlizla
- Na Slovensku je niekedy pri páde na dno ťažké trafiť do záchranných sietí, vraví B. Zmušková. Píše o ľuďoch, ktorí sú „neviditeľní“ pre štát
- Podivná hra Ameriky. Dovolí Ukrajincom zaútočiť až na Moskvu?
- Štúdia ukazuje, ktoré potraviny urýchľujú starnutie. Na tanieri ich možno máte každý deň
- Nikita Slovák: Kým idealisti mleli čosi o lepšom svete, komunisti pochopili, že moc bude mať vždy len ten, kto má peniaze
- Ukrajina po mesiacoch získala dôležité povolenie, Turecko pre ňu chystá plán zmrazenia vojny. Čo ešte priniesol vojnový týždeň?
