Rétorika fickoorbáncov je komická: "Diktát nedovolíme, vlastné si nedáme," hlásajú. Len eurofondy nech prúdia...

Ešte by sa dalo rýmovať a vymýšľať ďalej, ale nie je čas na epigramy. Ten prvý slogan bol propagandistickým trikom v čase, keď najväčší pohlavári fašistického a napokon nacistického „slovenského štátu“ – podľa legislatívy názov znel Slovenská republika – zastupovali Slovensko.

Jeden slovenský spisovateľ (Dominik Tatarka) ju obdaril príhodným prívlastkom „farská“. Vtedy funkcionári farského štátu ako k zlatému teľaťu upierali zraky k Berlínu, dnes sa objektom ich nasledovníkov stala Moskva, ku ktorej vzhliadajú s rovnakým pochopením. Mimochodom, Tisa aj Tuku po vojne odsúdili (a neboli to ešte marxisticko-leninské“ alebo „leninsko-stalinské“ súdy pod kuratelou ŠtB) za zločiny rozpútania vojny, zločiny proti ľudskosti a iné lapajské nezbednosti.

Viktor Orbán vo vzťahu Fico-Orbán tu jasne hrá prim a je rád, že má po boku pemiérka malého a hospodársky neúspešného štátiku, ktorý v predošlých voľbách vo funkcii predsedu vlády doma vždy babrácky stroskotal. Teraz zlyháva aj medzinárodne, najmä ak sa občas vyjadrí v najpoužívanejšom jazyku EU – angličtine. Trhá to uši, to už je lepšie počúvať žiaka posledného ročníka základnej školy bez predošlého pobytu v UK, Írsku alebo USA. No ale nie každý má dar na jazyky a stráviteľnú výslovnosť. V tomto ohľade Viktor Orbán vedie na body, čo však nebráni vzájomnému spoluzneniu súčasných slovenských a maďarských papalášikov pri moci.

Rétorika fickoorbáncov je komická

Rusko zaznamenalo v roku 2014 bezbolestný úspech pri obsadení Krymu, ktorý bol rovnako impozantný a jeho pripojenie k Rusku podobné, ako v roku 1938 pridruženie Rakúska k Nemecku. Rusko si „anšlus“ tiež nechalo dodatočne potvrdiť humorným referendom. Svet si toho veľmi nevšímal, veď vtedy už prebiehala druhá svetová vojna na ázijskom bojisku. A kto by chcel niečo také rozdúchať v Európe?

Svet pristúpil aj na uzavretie Mníchovskej dohody (tri krajiny Západu sa pod ňu podpísali, Hitler ju ale krátko potom porušil okupáciou Čiech a Moravy) a Západ to prijal, hoci už s rozpakmi. Konečné vytriezvenie prišlo až po útoku Nemecka a Sovietskeho zväzu na Poľsko. Vtedy už Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku, nie však druhému z agresorov, t. j. Sovietskemu zväzu, ktorý ostal verným nacistickým spojencom, keďže obaja si rozdelili Poľsko „fifty-fifty“.

Po napadnutí boľševickej veľmoci Nemeckom začali silné západné veľmoci dodávať Sovietskemu zväzu zbrane, vďaka ktorým sa obyvatelia ZSSR nedali zotročiť ešte viac, než ako im to pred Nemcami robili boľševici. Ak by dnes slovenskí či maďarskí premiéri chceli argumentovať poctivo, dodávky západných zbraní bolo nehumánne rozhodnutie. Neodporujte Nemcom vojensky, stojí to drahocenné straty na životoch, kričali by vtedy, držiac sa dnešnej rétoriky. Bojujme za mier! Dodávať západné zbrane Sovietom predsa znamená predlžovanie ľudského utrpenia, vojna sa tým zbytočne naťahuje. Nechajte Nemcov zastaviť sa na dobytom území! A potom okamžité prímerie a mier. Baže stiahnutie sa Nemcov za nemecké (fakticky poľské) hranice teraz nie je na programe dňa, treba chrániť ľudské životy!

Pritom J. V. Stalin, medzinárodný zločinec a hlavný víťaz vojny, verejne zdôraznil hneď 3x (naposledy na povojnovej mierovej konferencii v Potsdami v roku 1945), že bez dodávok západných zbraní (USA, Británie) by Sovietsky zväz vojnu sotva vyhral. Iste, kolaborácia s Nemeckom stála Rusko (ZSSR) asi 28 miliónov mŕtvych (toľko súčasné údaje), ale čo to je v porovnaní s dobytým a znásilneným teritóriom…

Dne je to podobné. Maximálne na Ukrajinu dodáme humanitárnu pomoc, znie z Bratislavy, ale len takú, ktorá nebude chýbať „našim ľuďom“, teda ani lieky, spresňujú po nejakom čase súčasní slovenskí vládni odborníci na zahraničie a zdravotníctvo.

Duo nemeckého a maďarského premiéra začína hrať podľa rôznych nôt

Oba stredoeurópske štáty, ktoré pred vstupom do EÚ sľubovali rešpekt k základnej nadnárodnej autorite a k lojalite legislatívy, ak ich prijmú do tejto nadnárodnej organizácie, sa rýchlo stali bojovníkmi za „hrdosť a suverenitu“ svojich národov. „Diktát nedovolíme, vlastné si nedáme,“ hlásajú. Len eurofondy nech prúdia. Neoceniteľným sa pre nich stal v Európskej rade nástroj veta, ktorým môžu vo vlastných štátoch zakrývať rozkrádanie eurofondov, korupciu a politizáciu práva, a ktorým môžu pohodlne blokovať potrebu jednomyseľných uznesení v EÚ pod vlajkou národno-štátnych záujmov. Únia zatiaľ nemá mechanizmus, ako prefíkaného a podrazáckeho člena vykopnúť. O to musia štáty, v tomto prípade Maďarsko a Slovensko, požiadať osobitne. To však neurobia, EÚ je sliepka, ktorá zatiaľ znáša zlaté vajcia.

Najprv obe krajiny, ešte pri čerstvých náruživých objatiach (pravda, nechutné bozky priamo na ústa na spôsob Brežnev – Honnecker tam chýbali) ich premiérov pred pár dňami v Budapešti si prisahali bratstvo v otázkach nedodávania zbraní na obranu Ukrajiny a boli rozkolísané vo veci pomoci EÚ (50 miliárd EÚ) Ukrajine, ale slovenský pragmatik cúvol a nechal Orbána, nech si problém rieši sám. A osamotený Orbán v Bruseli kapituloval a bez posledného lojálneho kumpána z felvidéku s pomocou EÚ Ukrajine súhlasil. Síce sa vrátil domov s fanfárami (podobne ako kedysi Neville Cahmberlaine do Británie z Mníchova) a slávnostne vyhlasoval, že v Bruseli zvíťazil, ale už mu to ťažko niekto uverí. Každý vie, že čo Ukrajina získa na obnovu infraštruktúry, bude vynakladať na nákup zbraní na obranu svojej krajiny proti Rusku, ktorého na niekoľko dní plánovaná blesková vojna proti podradnému a podľa neho vlastne neexistujúcemu národu a štátu žalostne zlyhala. Orbánova vízia zmeny hraníc v Európe zatiaľ nevyzerá tak nádejne ako po obsadení Krymu v roku 2014 alebo po útoku Ruska na Ukrajinu v roku 2022.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

2 557