Ako Rusko počas jediného dňa opustilo Arménov. Moskva ich obetovala, rieši svoje vlastné problémy

Problémy ako parlamentné voľby na Slovensku nám úplne zahmlili medzinárodné vzťahy. Lenže niečo sa počas volebnej kampane predsa len v blízkom svete udialo. Nielenže prestal existovať jeden inak svetovou komunitou neuznávaný malý štát – Náhorná karabašská republika, ale skončila aj existencia časti arménskeho národa na malom horskom území vo vnútri republiky Azerbajdžan.

Táto enkláva, resp. exkláva mala asi 11 500 kilometrov štvorcových, čo predstavuje necelú štvrtinu teritória Slovenska. Do 19. septembra 2023, čo bol začiatok útoku azarbajdžanskych ozbrojených síl na Náhorný Karabach, tam žilo asi 120 000 obyvateľov (95 % z toho Arménov). V čase písania tohto článku (1. 10. 2023) už vyše 100 000 z nich utieklo alebo uteká do Arménskej republiky. Komu je život milý, neostáva tam. Bytie Arménov v Náhornom Karabachu už ostane iba dejinami.

Niečo málo zo smutných dejín Arménov

Náhorný Karabach prisúdil napriek zúrivému nesúhlasu Arménov Azerbajdžanu Sovietsky zväz v rámci svojich etnických hier. Ide o hornaté územie, kam sa podľa biblického príbehu počas klimatickej katastrofy uchýlili „neúchyli“ v čase klimatickej katastrofy, keď „vody zaplavili nížiny“. Až oveľa neskôr sa do vedomia sveta dostala zvesť o arménskom holokauste, čo znamenalo systematické vyvražďovanie Arménov Turkami v rokoch 1915 -1916. 1, 5 – 2 milióny obetí? Táto kataklizma žije v arménskom národe dodnes, aj keď Turecko odmieta označiť ju ako genocídu. Táto tragédia nepochybne slúžila nacistom ako vzor pre kynoženie Židov, len Nemecko sa k tejto „naničhodnosti“ priznalo, Turecko nie. Vraj trpeli aj Turci. Vyhnaní do Sýrskej púšte vraj umierali hladom, smädom a zabíjaním „na nedostatok kyslíka“ (Arménov naháňali do jaskýň a nechávali ich tam zadusiť sa, plynové komory ešte nevynašli) všetci, nielen Arméni. Historických kníh k tejto téme sú stovky, stačí si ich zohnať…

Mimochodom, Národná rada Slovenskej republiky uznala „nehodu“, ktorá postihla Arménov, ako genocídu uznesením z roku 2004. Turecku tým radosť neurobila, ale veľvyslanectvo Tureckej republiky v Bratislave trvá.

Nápadne to pripomína argumentáciu Ruska v prípade vykynožovania Ukrajincov hladom v 30. rokoch. Ale „neumierali náhodou na Ukrajine aj Rusi“? – argumentuje účelovo a strojene prihlúplo kremeľská propaganda. O odškodnení pozostalým pozostalých ani slovo! V Kyjeve dnes nájdete pomník „golodomoru“ (hladomoru), zatiaľ ho statoční vojenskí technici Ruska raketami alebo dronmi ešte nestihli zničiť, potom by si koledovali o dronový útok na umelo udržiavanú a rozkladajúcu sa mŕtvolu V. I. Lenina na Červenom námestí v Moskve. Inak, už akademik Andrej Sacharov kedysi vyzýval, aby tohto „génia“ slušne pochovali.

Prečo Rusko nereaguje

Rusko má už svojich vojakov všade tam, kde stráca bývalé pozície: v Sýrii, v Podnestersku, v Gruzínsku, na Ukrajine. Jeho šéf Rady bezpečnosti (Совет безопасности Российской Федерации), Dmitrij Medvedev (so skromým titulom podpredseda tejto rady, ozajstným šéfom je V. Putin), sa čoraz viac začína podobať na niekdajšieho ministra propagandy „tretej ríše“, istého Josefa Goebbelsa. Huláka do sveta, že „zvíťazíme“ a vyhráža sa dokonca atómovými bombami, hoci Rusko skôr samo potrebuje záchranu zvnútra. Pre Arménsko a jeho menšinu v Náhornom Karabachu nateraz neurobilo vôbec nič.

NATO, samozrejme, v prospech Arménov intervenovať nebude, nemôže a ani nechce. Náhorný Karabach nie je Kosovo, keď sme my, Európania, kedysi metaforicky na kolenách prosili Washington, aby „s tým niečo urobil“, keďže polovicu albánskych Kosovčanov už z krajiny ich predkov vyhnali. Arméni pritom boli doteraz veľmi proruskí. Donedávna ste sa v Jerevane (žije tam tretina všetkých Arménov Arménska) mohli bez problémov dohovoriť po rusky, iste – najmä so staršími ročníkmi. Mladí už uprednostňujú angličtinu. Vyzerá to, že jazyková politika tejto časti Kaukazu sa teraz bude meniť veľmi, ale veľmi rýchlo. „Rusizmus“ nevyoral v dejinách takú hlbokú brázdu ako svojho času helénizmus. Tu bola zapotreby nielen vojenská brutalita, ale aj empatia k porazeným.

Autor komentára: Ivo Samson, bezoečnostný analytik

1 645