Komu naozaj patrí Krym? O nárok na polostrov sa hlásia Ukrajinci, Rusi aj krymskí Tatári

Otázku, komu historicky patrí územie Krymu, som na tomto polostrove viackrát riešil s rôznymi odborníkmi aj kváziodborníkmi ešte před rokom 2014, teda pred mocenským ovládnutím Krymu jeho súčasným hegemónom – Ruskom. Totiž pred druhou anexiou Krymu. Po tomto roku už otázka neznie, komu Krym patrí historicky, ale komu prináleží politicky.

Diskutujúci (univerzity, konferencie a odborníci v krčmách) boli bez výnimky ruskojazyční, aj keď sa identifikovali ako Ukrajinci alebo krymskí Tatári. Inak na túto impertinentnú otázku („kto vlatne ste“?) neradi odpovedali. Ruskojazyční Ukrajinci boli zväčša nie veľmi proruskí (etnicky aj politicky), ruskojazyční Rusi boli prevážne veľmi, dokonca až hystericky proruskí (aj-aj), ruskojazyční krymskí Tatári boli spravidla zásadne protiruskí. Tí posledne menovaní udivovali svojimi jednoznačne prointegračnými postojmi – smerom k NATO a k EÚ (v tomto poradí).

Z predstaviteľov tejto bývalej väčšiny a teraz menšiny priamo sršalo sebavedomie. Boli sme tu, na Kryme, prví, vyhnali nás, ale my sme sa vrátili!

Trocha nudnej jednostrannej histórie pre nás laikov

Tatári, neskôr lokalizovaní ako krymskí, získali polostrov v 13. storočí a v 15. storočí tam založili nezávislý krymský chanát (dobre, povedzme štát). Historici (pravda, nie cárski a ani nie tí súčasní režimistickí) hodnotia tento útvar ako dobový vzor medzikultúrnej a medzináboženskej tolerancie. Lenže verte historikom v časoch, keď pánmi tejto pavedy neboli novinári…

Slovanské Rusko chanát dobylo až v 18. „veku“ a v nasledujúcom „čiernom storočí“ sa expandujúce impérium na Kryme vyznamenalo búraním mešít, starovekých cintorínov a zúrivým antisemitizmom. Z pôvodných „Krymčakov“ (názov pre pôvodných obyvateľov Krymu) ich tam z niekoľkých (2 milióny?) ostalo žiť len (podľa odhadov) okolo 300 000. Krym sa stal definitívne ruským. Ale predsa len, na úsvite sovietskej éry (1921) uzrela svetlo sveta chobotnica s predlhým názvom Krymská autonómna sovietska socialistická republika. Zákerné ilúzie jedného veľkého „podvodníka“ (tak sa o ňom podaktorí vyjadrovali na Kryme), istého špičkového odborníka na fyziku menom V. I. Lenin, dokonca viedli k tomu, že krymskú tatárčinu uznali popri ruštine za jeden z úradných jazykov. Ale to bola naozaj len ilúzia.

Buď všetci, alebo nikto

Pred koncom 2. svetovej vojny, ešte stále v roku 1944, boli krymskí Tatári ako celok deportovaní z Krymu do severozápadných oblastí Ruska. Dôvod? Kolaborácia s Nemcami! Toto obvinenie, možno aj reálne, možno nie, krymskí Tatári zdieľali s inými národmi Sovietskeho zväzu – Ingušmi, Čečencami, Baškirmi, Kalmykmi, Nemcami „od Volhy“, Kurdmi a mnohými inými „etnikami“.

Vysídlených krymských Tatárov bolo okolo 160 000 (opäť odhady historikov), do roka po začiatku deportácií, samozrejme po železnici, ostalo nažive len zhruba 40 % krymských Tatárov. Ich poprední predstavitelia bombardovali najúčinnejší mocenský orgán – Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a jeho prezídium – s pokornými žiadosťami o návrat do vlasti. Všetkých! Medzitým Moskva veľkodušne darovala sovietsky Krym sovietskej Ukrajine. Ono nešlo až tak o veľkodušnosť, ale o zjednodušenie dodávok vody v klepetách byrokratického systému sovietskeho impéria.

A napokon sa udial zázrak. V 2. polovici 80. rokov, t. j. “za Gorbačova“, krymským Tatárom povolili návrat domov. Exil nebol dlhý, trval asi štyri desaťročia, ale trvanlivosť nebola dlhá. Po anexii Krymu v r. 2014 sa „Krymčaci“ znova dali do pohybu, lebo im začali zabavovať majetok a odopierať obnovu jazyka. „Gorbi“ im totiž umožnil právo na návrat, ale nepridal im k tomu pôdu. Tú „Krymčaci“ obsadili „nelegálne“. Z Krymu masovo odišli na Ukrajinu alebo k svojim etnickým bratom do Turecka.

Európa vzala na vedomie ich situáciu napr. v roku 2016. Mimochodom, v tomto roku vyhrala jednu prestížnu súťaž – Eurovíziu – ukrajinská speváčka Jamala s piesňou o deportácii svojej tatárskej starej mamy z Krymu. Možno aj osud krymských Tatárov oblomil úradnické srdcia Úradu vysokého komisára pre ľudské práva (OHCHR) a dohnal ho k adresnej výzve Rusku, aby „rešpektoval práva ruskej menšiny a pôvodných obyvateľov na Kryme“.

OHCHR bravo, si naozaj funkčný!!

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

3 211