Hra NATO s Ukrajinou: Dlhé roky trvajúce čakanie na vstup do Aliancie a neustála hra so slovíčkami dali Rusku výhody

Samit NATO plánovaný na dni 11. – 12. júla v litovskom Vilniuse, pár kilometrov od pásma dotyku s ruskou ozbrojenou mocou v Bielorusku, sa dostal do dramatickej polohy. Dva roky predtým, keď v centrále NATO padlo rozhodnutie, že vrcholná schôdzka sa uskutoční v hlavnom meste Litvy, nemali v Bruseli ani potuchy, čo sa o dva roky bude v srdci Európy diať.

Že tam bude prebiehať deštruktívna a krvavá vojna, pri ktorej sa vopred odpísaný trpaslík bude brániť pred vojensko-priemyslovým ozbrojeným kolosom s preňho lacným ľudským materiálom…

Rusko používalo v tom čase jednoduchšiu aritmetiku a určite verilo, že mu druhý útok na okyptenú Ukrajinu vyjde tak beztrestne ako ten prvý na Krym. A že účastníkom samitu NATO v r. 2023 bude na striebornom podnose predložená trochu zakrvavená, ale neutralizovaná a v procese rusifikácie sa šťastne nachádzajúca hlava Ukrajiny, ktorá v poslednom ťažení už len trochu občas bezvýrazne zamrká očami. Ako vidno, mýlilo sa NATO aj bývalá superveľmoc, ktorá čelí kolapsu poslednej koloniálnej mocnosti kŕčovitou expanziou smerom na západ.

Ukrajinské čakanie na Godota

V absurdnej dráme Samuela Becketta En attendant Godot (rodený írsky autor ju napísal po francúzsky) vyčnieva chaotický dialóg dvoch dovtedy si neznámych tulákov čakajúcich na príchod akéhosi Godota, ktorý má zmeniť ich osudy. Do drámy o dvoch dejstvách vstupujú ešte ďalšie pochmúrne postavy a jedna z nich nakoniec tulákom oznámi, že Godot dnes nepríde, že až zajtra. Lenže ´zajtra´ sa opäť objaví chlapec, vraj Godot (meno autor nevybral pre svoju drámu bezdôvodne, má evokovať Boha) ani tentokrát nedorazí.

Tuláci chcú teda odísť a objaviť sa pozajtra, ale nedá sa. Nemôžu, aj keby chceli. Absurdita deja, z ktorého nie divák, poprípade čitateľ ani trochu múdry, je veľmi priliehavá na čakanie Ukrajiny na pozvanie do NATO.

Hra Aliancie s Ukrajinou

Západné krajiny zastupované USA a Veľkou Britániou prinútili v r. 1994 Ukrajinu vzdať sa jadrových zbraní a odovzdať ich Ruskej federácii. Diplomatický obchod nenazvali zmluvou ani dohodou, ale memorandom (o bezpečnostných zárukách). Rusko sa v ňom v r. 1994 zaviazalo, že nebude používať vojenskú silu ani hrozby voči Ukrajine. Neukrajinskí signatári memoranda, Rusko, USA a Veľká Británia, garantovali západnému susedovi Ruska bezpečnosť. Iste, USA mali jadrové zbrane bývalého ZSSR radšej pod jednou strechou. Je predsa jednoduchšie rokovať o jadrovej bezpečnosti iba s Moskvou bez balastu Kyjeva, Astane a Minska. I podarilo sa.

A to prosím šesťdesiat rokov od konferencie v Potsdami (1945), po ktorej znechutený americký prezident Harry Truman vyhlásil: „Rusi sú najväčší klamári na svete. Porušili každé slovo, ktoré nám tam dali.“ Nuž a v roku 2014 Rusko obsadilo suverénne ukrajinské územie – Krym – a vyhlásilo, že vlastne ide len o memorandum a nie o záväznú zmluvu…

Zbabraný samit NATO v Bukurešti v roku 2008

Ústami svojho prezidenta Kučmu Ukrajina požiadala o členstvo v Aliancii v roku 2002. Medzitým, už v roku 1997, uzrela svetlo sveta Komisia NATO-Ukrajina, kde NATO Ukrajine zalepilo oči tým, že sa mohlo odvolať na článok č. 4 Zmluvy o NATO. Ale pozor, tento článok spomína iba právo Ukrajiny konzultovať svoje bezpečnostné problémy. O kolektívnej obrane napadnutého územia sa tam nehovorí. Predtým aj neskôr prichádzalo NATO s koncepciami ako intenzívny dialóg, strategické partnerstvo a iné zahmlievanie, vždy bol poruke iba sľub, že raz „to bude“.

Pripomína to výrok bývalého československého prezidenta Antonína Novotného zoči-voči pracujúcim masám: „Súdruhovia, viem, že mäso nie je, ale mäso bude!“ Na mäso sa (podobne ako na Godota) čakalo márne.

Ukrajina požiadala dôrazne o integráciu do NATO v roku 2008. Nasledujúci samit Aliancie v Bukurešti (2008) ukázal na trhliny tejto vojensko-politickej štruktúry. Autor tohto článku tam bol vtedy prítomný ako pozorovateľ v rámci Konzorcia Partnerstva za mier. Z rokovacej sály neustále vybiehal nami nasadený zved a informoval, že sa stále bojuje. Najmä Poliaci, zástupcovia pobaltských krajín a Američania nechceli nechať Ukrajinu bez obranného štítu NATO. Nemecko a pod jeho vplyvom Francúzsko nakoniec prijatie Ukrajiny zablokovali svojím právom veta. Vraj by to Rusov „rozrušilo“. Škoda. Útok na Ukrajinu v r. 2014 (a potom ani prepadnutie zvyškovej Ukrajiny v r. 2022) sa nemuselo konať. Ibaže by Rusi vedome vyvolali tretiu svetovú vojnu. Ale na to sa majú jeho oligarchovia príliš radi.

NATO nie je samospasiteľné, ale realitou je, že počas trištvrte storočia existencie tejto organizácie sa nikto neodvážil zaútočiť na jej člena.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik, autor pôsobil ako poradca ministra obrany Slovenskej republiky

501