Turecký sultán alebo šašo? Vyhlásil sa za ochrancu ľudských práv, hoci v krajine sedí za mrežami rekordné množstvo ľudí za kritiku vlády

Novozvolený turecký prezident Tayyip Erdogan zložil v parlamente slávnostný sľub. Hoci je to akýsi „napravený“ islamista, uistil v Ankare zákonodárny zbor, že bude dodržiavať zásady sekulárnej republiky a napriek tomu, že v Turecku sedí za mrežami rekordné množstvo novinárov za kritiku vlády, Erdogan sa s vážnou tvárou vyhlásil za ochrancu ľudských práv a zaručil ich dodržiavanie.

Od poslancov svojej vládnej strany (AK) a jej spojencov zožal búrlivý aplauz, členovia opozičných strán sa však odmietli postaviť zo svojich stoličiek. Erdogan totiž ako doterajší prezident ovládal najdôležitejšie štátne zdroje a najmä médiá, takže opozícia považuje jeho zvolenie za neférové.

Prístup opozície k novému prezidentovi bol trápny, pretože na ceremónii sa zúčastnilo hneď tridsať vysokopostavených zahraničných hostí vrátane generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga.

Výzvy pre Erdogana

Popri mizernej bilancii v oblasti ľudských práv sa najsilnejší muž Turecka bude musieť boriť s neutešenou hospodárskou situáciou, ktorú kedysi relatívne kvitnúcu krajinu doslovne mrzačí.

Ak sa na Slovensku sťažujeme na infláciu, situácia v Turecku nás nemôže zlomyseľne nepotešiť. Tam sa inflácia momentálne pohybuje na úrovni 44 %, po oznámení o Erdoganovom víťazstve vo voľbách začala turecká líra padať ešte prudším tempom. To je možno dobrá správa pre zahraničných turistov, ale zlá pre vyhliadky prezidenta, ktorý v kresle „sultána“ (tak mu v Turecku neprajníci hovoria) má stráviť ďalších päť rokov.

Aký je signál pre Európu?

Ten signál je vonkajší aj vnútorný. V politike Turecka bude pokračovať porušovanie základných noriem slušnosti, bude napredovať skrytá islamizácia a nevyspytateľné zahraničné smerovanie.

Európa (EÚ) sa bude musieť opäť zamyslieť nad svojím imigračným postojom a opätovne prehodnotiť svoju bájku o multikulturalizme. V Európe žije početná turecká diaspora, ktorá tiež disponuje volebným právom v Turecku. V Nemecku, ktoré je už od čias prvých povojnových „gastarbajtrov“ pre Turkov zemou zasľúbenou, získal Erdogan v tureckej komunite 67 % hlasov (inak v Turecku samotnom len 52 %). V Rakúsku, Francúzsku alebo v krajinách Beneluxu bola jeho podpora rovnako vysoká alebo dokonca ešte vyššia ako napr. v „najtureckejšom“ nemeckom meste – Berlíne.

Nie je to možno úplne reprezentatívna vzorka, pretože z troch miliónov „nemeckých Turkov“ má v Turecku volebné právo asi polovica. Ich prípadné volebné správanie si ale môžeme ľahko odvodiť. Turci tak môžu slúžiť ako varovný príklad zlyhania integrácie jednej (a to tradičnej) menšiny. A môžeme si položiť otázku: Ak integrácia nefunguje v prípade naturalizovaných Turkov (z veľkej časti sa už narodili v Nemecku), ako to pôjde s novými vlnami prisťahovalcov zo Stredného východu a Severnej Afriky? Poprípade z iných častí tohto regiónu?

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

492